Ako sa zrodila spolupráca s thajským farmárom Paisanom

Pod mojimi nohami sa pri teplote skoro 40 stupňov Celzia hmýri asi 15 miliónov obyvateľov. V neskutočnom teple a vlhkosti sa miešajú vône a chute, výfukové plyny z áut, neutíchajúce trúbenie motoriek, veselé pokriky ľudí, vlaky, električky, autobusy, autá, metro pod zemou, metro nad zemou, nad tým ešte jedno poschodie električiek a mnohé iné zvuky. Na prvý pohľad sa to môže javiť ako výjav z nejakého sci-fi filmu, avšak je to celkom obyčajný a všedný deň, ktorý sa odohráva niekoľko sto metrov pod lietadlom, v ktorom smerujem z Bangkoku do Chiang Mai koncom Novembra roku 2018.

Po týždni aklimatizácie v hlavnom meste Thajska, ktoré je neskutočne zaujímavé, preplnené, voňavé, hlučné a pre mňa počas prvej návštevy fascinujúce, sa vydávam na sever krajiny, kde sa dvíhajú kopce a začína ozajstná džungľa, ktorá sa tiahne smerom k hraniciam s Barmou vo vzdialenosti asi 200km. Prečo nie, ak chce človek objaviť nové zákutia kávového sveta, občas musí opustiť teplo domova, bezpečia hotela či pohodlie klimatizovanej miestnosti a pozrieť sa tam, kde sa zo zeme, slnka a vody tvorí ten zvláštny plod kávovníka.

Sedím v lietadle a počas krátkeho, hodinu a pol trvajúceho letu premýšľam, čo ma asi čaká. Nikdy v živote som miesta, kam sa chystám nevidel naživo a niektoré z nich sa nedajú vidieť ani na mape. Pred pár dňami som v Bangkoku prvýkrát v živote asi na 10 minút stretol počas večere Paisana, s ktorým som si predtým vymenil niekoľko emailov a teraz by ma mal čakať na letisku v Chiang Mai. So sebou mám 5 kilový batoh, v ktorom plánujem odniesť nazad vzorky zelenej kávy a nejako s ním prežiť najbližší týždeň v .... to vlastne ani presne neviem kde.

Paisan je odchovanec Saleziánov don Bosca v Thajsku a skontaktoval som sa s ním cez balík jeho kávy, ktorú mi z Ríma doniesol môj kamarát, ktorý vedel, že pražím kávu a zaujímam sa o nové možnosti pre spoluprácu a zaujímavých dodávateľov. Pamätám si celkom presne, že som bol veľmi zaskočený, že niekde v Thajsku by niekto mal pestovať dobrú kávu a ešte aj s pridanou hodnotu vo forme pomoci farmárom a zlepšovania ich podmienok práce a života. Na toto som sa chcel fakt pozrieť bližšie a preto som deň po prílete z kolumbijského dobrodružstva (pozri predchádzajúci blog) prebalil niekoľko zostávajúcich tričiek, rozlúčil sa s už mierne zúfalou, ale nekonečne chápajúcou a podporujúcou manželkou a vyrazil smerom na východ za novým kávovým dobrodružstvom. A že to bolo dobrodružstvo, to mi môžete veriť.

K môjmu miernemu údivu ma Paisan s ďalším kolegom z jeho firmy – Karlosom – čakali na letisku tak, ako sme sa dohodli. Neviem prečo, ale nemal som intuitívne veľkú vieru v to, že sa vôbec stretneme (možno kvôli stále čerstvej a nepríjemnej udalosti v Medellíne v Kolumbii, kde som bol slušne požiadaný o peňažný príspevok do rúk ochrancov mestskej časti barrio Pablo Escobar, keď sme sa tam ako správni turisti išli odfotiť...). V lietadle som si pripravoval scenáre, ako prežijem týždeň do spiatočného letu do Bangkoku, či v uliciach Chiang Mai, Mae Rim alebo niekde pod palmami s opicami a krokodílmi. Našťastie sa tieto moje lacné sci-fi- dobrodružné obavy rozplynuli hneď, ako som vyšiel do príletovej haly a zbadal vysmiateho Paisana, ako drží tabuľku s mojím, trochu anglicko-thajsky napísaným menom. Spoznal som, že ide o mňa a vtedy mi padol kameň zo srdca. Keď tak teraz v teple svojho domova a bezpečí civilizácie uvažujem nad týmito udalosťami, vidím, že to bol len prvý z mnohých kameňov a že bol vcelku asi najmenší...

Sadáme do postaršieho SUV značky Lexus a vyrážame spletitými uličkami Chiang Mai. Neviem kde, ale keďže je v aute klíma a po niekoľkých pokusoch po dlhom čase španielčiny začínam chápať prízvuk a nuansy Thajskej angličtiny, som spokojný, sedím so svojím malým batohom a uvažujem nad tým, aké zážitky budem rozprávať raz svojím vnúčatám. Predtým, než by som sa dostal k nejakej káve, zastavujeme sa na univerzite. Paisan moje plány a návštevu poňal celkom seriózne a tak začíname obedom, ako inak neskutočne pikantným, s profesorkou z agro – fakulty, ktorá sa venuje zlepšovaniu pestovania kávy a zvyšovaniu úrodnosti kávovníka. Z Paisana sa odrazu namiesto pestovateľa kávy začína ukazovať veľmi zdatný spoločník a diskutér a ako mi milá pani profesorka prezrádza, aj jej spolupracovník pre vzdelávanie a výskum. Tento nízky a opálený Thajčan skrýva zaujímavé prekvapenia, ktoré sa nedajú odhaliť za jediný obed, ale keď znova sedíme v aute a mierime do džungle a kopcov, už som obozretnejší a venujem 100 percent svojej pozornosti tomu, čo hovorí.

Ďalším prekvapením bolo pre mňa ubytovanie. Keďže som už strávil noc na nejednej stanici či letisku, pod stanom, v parku, na zemi aj na kávovej plantáži v Kolumbii spolu so škorpiónmi pred dverami, som vcelku pripravený a očakávam ďalšiu výzvu.

Kľukatá cestička nás vedie mimo hlavnú cestu, mimo kávové plantáže a Paisanovu firmu. Keď zastavíme pred malým domčekom v strmom kopci, neviem identifikovať, čo to znamená. Až keď ma nasadia do golfového vozíčka a úzkou cestičkou ma vezú smerom k vodopádu a rieke dole v údolí, začínam si všímať malé roztrúsené domčeky a uvedomujem si, že je to v celku zaujímavý rezort. Keď stojíme pred „mojou“ chatkou, dochádza mi, že to je rezort celkom na úrovni. Keď som to nepochopil na bohatom a veľmi príjemnom obede (aj veľmi pikantnom) a kávovo odbornom obede, tak teraz mi už začína v hlave svitať, že mám dočinenia s intenzívnou pohostinnosťou. Nádherné miesto kúsok od vodopádu, kam chodia zrána piť vodu slony, s posteľou obklopenou veľkými oknami, za ktorými kvitnú kvety všetkých druhov, veľkostí a farieb, kúpeľňa väčšia ako prvý byt, v ktorom sme s manželkou po svadbe bývali, no skrátka ako v raji... „Ako v raji“ je inak voľný preklad názvu vedľajšieho rezortu z thajčiny cez angličtinu do slovenčiny. O tom síce nie je tento blog ale bol som sa pozrieť a prejsť sa aj tam, keďže sa tam natáčala moja obľúbená „bondovka“.

IMG_0066Proces spracovania-sušenia kávy

Musím priznať, že po troch týždňoch cestovania z druhej strany zemegule, v teple a po dobrom obede je celkom ľahké zabudnúť, že som na pracovnej výprave a nie v spa-rezorte a na dôchodku.

Ešte že som na izbe nemal dobrý kávovar a moja chuť dať si konečne dobrú kávičku z Thajska ma po chvíľke opojenia vyhnali von, konečne do kaviarne, pražiarne, baliarne, na plantáže, do školy, reštaurácie a všetkého ďalšieho, čo Paisanova firma realizuje a prevádzkuje.

IMG_0058Čerstvo pripravený dúšok kávy :)

Príjemná, vtedy ešte kontajnerová stavba s malým obchodíkom, ukážkovou pražiarňou a nenútenou kaviarňou v štýle thajského „ruin baru“ si ma získali, len čo som prekročil prah jej dverí.  Po týždni v Bangkoku som si už celkom zvykol na to, že všetci zdravia s úsmevom na perách a miernym úklonom s rukami zloženými dlaňami k sebe, akoby pri modlitbe. Tento budhistický pozdrav je celkom príjemný a musím povedať, že osobne mi príde možno viac osobnejší ako podanie rúk u nás. Odzdravím každého jedného člena personálu kaviarne DI BOSCo a sadáme si k najväčšiemu stolu v strede kaviarne. Predtým, než začneme o čomkoľvek hovoriť, prichádza na stôl záplava rôznych káv a kávových šálok. To pravé, čo som potreboval, nachádzam už v prvej šálke jemného orechovo čokoládového espresa. Umocnenie kvalitnej a čerstvej kávy si vychutnávam v servise, kde na drevenom podnose mám niekoľko zelených lístkov kávovníka a dve tri červené kávové čerešne.

Trochu si myslím, že to je všetko, po čom som mohol túžiť, ale to som ešte nevidel gastro ponuku tejto prevádzky. Spolu s Paisanovým synom Ampom usadáme k niekoľkohodinovým debatám o našej práci, káve, nápadoch a plánoch. Jedna káva strieda druhú, čokoládový lávový koláč sa vymieňa s kapučínom a potom prichádza na rad kuracia bagetka. Musím neskromne priznať, že som zažil asi najlepšie pracovné stretnutie v živote. Nielen čo sa týka pohostenia, ale aj intenzity práce a energie, ktorú sme medzi sebou stihli za tých niekoľko hodín vymeniť. Uvedomili sme si navzájom, že naše projekty a nápady sú v mnohom podobné a keďže by si sme si vedeli byť navzájom prospešní viac ako len dodávateľ a odberateľ, začíname uvažovať nad spoluprácou na medzinárodnej úrovni a nad vytvorením globálnej značky DI BOSCo. Práve na tomto stretnutí v roku 2018 si zadávame za cieľ skopírovať sociálny rozmer a pridanú hodnotu pri nákupe kávy nie len v podmienkach Thajska a produkcie u Paisana, ale vo všetkých krajinách a so všetkými producentmi, s ktorými budeme v budúcnosti pracovať. Zrodil sa odvážny plán. Dnes sa krok za krokom stávame spolu s našimi zákazníkmi svedkami jeho realizácie naprieč kontinentami.

Ja si v časoch pozitívnej spätnej väzby, ako i v náročných chvíľach výziev či neúspechu rád pripomínam toto prvé, nazval by som ho „zlomové“ pracovné stretnutie. V ten deň som zvládol už len jemne pikantnú večeru a pivo a za šumu vodopádu a zvukov džungle som sa vybral spať.

Na mojom telefóne mám nastavený celkom agresívny tón budíka, keďže som človek ktorý si rád pospí a takto zabezpečím, aby som stíhal dôležité veci. Druhý deň ráno som však budík nepotreboval. Zo spánku ma vytrhlo hlasné zatrúbenie od potoka z doliny. Keďže som nikdy nič podobné nepočul, strhol som sa a vyskočil z postele. Po prvom nalakaní a precitnutí z hrôzy som si však s úľavou spomenul na to, že v susedstve rezortu, kde bývam, je farma slonov a že mi pred spaním na recepcii povedali, aby som sa ráno nebál, keď sa prídu napiť vody dole k vodopádu. Trochu ako kravy u svokrovcov na dedine, s tým rozdielom, že slony sú o čosi väčšie a povedal by som aj hlučnejšie.

Druhý deň som strávil okrem kávičkovania aj prehliadkou všetkých priestorov Paisanovej firmy. Za kaviarňou sa nachádzal obrovský skleník plný všelijakého exotického ovocia a zeleniny, veľký sklad na zelenú a praženú kávu a niekoľko pražičiek na kávu (od najmenšej testovacej až po úctyhodný stroj, ktorý siahal od podlahy cez dve poschodia až po strechu najvyššej haly). Potom školiace stredisko, tréningové miestnosti, kancelárie.... Nestíhal som sa čudovať a rátať, čomu všetkému v spojení s kávou sa tu v Thajskej džungli venujú. Po náročnom dni som sa znova pri pive, inak vcelku obľúbený nápoj v tejto časti sveta, pýtal Paisana, koľko ľudí tu s ním, či pre neho vlastne pracuje. S ním či preňho píšem zámerne, nakoľko som za celý deň z Paisana nadobudol veľmi zvláštny pocit. Aj keď na dokumentoch a v banke je jeho meno, mám pocit, že tu vôbec nešéfuje. Teda nie tak, ako by sme si „šéfovanie“ predstavili my u nás na Slovensku či v Europe. Veľmi kamarátsky vzťah s každým, s kým sme prišli do kontaktu, vôbec nevyzeral prísne a vyžadujúco, skôr otcovsky a sprevádzajúco. Tento človek, ktorý zamestnáva približne 30 spolupracovníkov, má na sebe každý deň obyčajné tričko a nohavice. Žiadne okázalé autá, drahé jedlá, či iné prejavy. Poradí, povzbudí, vysvetlí a spája. To je to pravé slovo. Spája a vedie. Pre mňa asi jeden z najlepších príkladov lídra. Neviem, či som ho počul počas mojej týždňovej návštevy hovoriť niečo v jednotnom čísle. Vždy to bolo o tom, že „oni ako tým“, pražiar, barista, záhradník, predajca.... stále to bolo o celom tíme. Veľmi zaujímavá a príjemná zmena. Takáto firemná kultúra je pre mňa veľkým lákadlom aj výzvou odo dňa, kedy som prvýkrát videl Paisana v akcii.

Paisanova firmaPriestory Paisanovej firmy

Znova náročný deň za nami. Znova si vyčerpaný líham na posteľ kráľovských rozmerov obkolesenú z každej strany kvetmi a zeleňou a do 5 minút ma uspáva šum džungle.

Ďalšie dva dni som strávil oddychom od práce, kávy, cestovania a skoro aj obdivovania. Amp (Paisanov syn) ma zobral popozerať si niekoľko zaujímavých miest a dominánt okolia. Chrámy, zaujímavé dedinky, vyhliadky, okrem kávy pre zmenu aj čaj. Navštívili sme už spomínaný rezort, ktorý vyzerá a aj sa v ňom cítite ako v raji.  

Oddych, pikantné jedlo a miestne pivo mi po skoro mesiaci cestovania dopriali trochu regenerácie. A dobre som spravil, lebo posledné dva dni pred mojím odchodom sme strávili celkom aktívne.

Keďže Paisan má prístup k zaujímavým ľuďom a producentom kakaa, k zaujímavým nápadom to nemá ďaleko. Tak sme si vybehli pozrieť jednu kakaovú plantáž a rovno sme sa zúčastnili aj školenia o kakau. Priznám sa, moja znalosť thajského jazyka po týždni bola limitovaná na „ďakujem, nie, áno, a opitý“ takže školenie som vnímal hlavne vizuálne a potom ešte chuťovo. Ešte že jeho súčasťou bolo ochutnávanie všeličoho, čo sa z kakaových bôbov dá vyrobiť - od kakaového džúsu, cez horúce kakao, až po čokolády z rôznymi percentami podielu kakaa. Pri číslach nad 80 sa už začína celkom horká a trpká sranda. Akokoľvek, cestou na kakaovú plantáž sme sa zastavili na čajovníkovej plantáži a tam som sa vcelku dobre pripravil a hydratoval na ochutnávke čajov. Od bieleho cez žltý, oranžový, zelený, až po čierny. To je celkom iná paráda dať si takto čerstvý čajík uprostred thajských kopcov, kde netušíte, kde je sever, či ako ste sa tam dostali. Teda to vlastne viem. Stále do kopca, väčšinou doľava, miestami aj vpravo. Skrátka počas tohto výletného dňa som mal pocit, že v Thajsku neexistuje rovná cesta bez zákrut. Je dosť možné, že na sever od Chiang Mai taká fakt neexistuje. O mojich plánoch na ďalšie výlety a nasledujúce návštevy tu pomlčím, ale už teraz viem, že to nebude rovná cesta bez zákrut.

 

IMG_0048S Ampom na kávových potulkách

Po náročnom dni sme si dopriali v Chiang Mai parádnu večeru a ako inak Thajskú masáž. Toto je zaujímavý fenomén, ktorý by si zaslúžil samostatný článok, keďže ja ako človek, ktorý miluje masáže, som počas dvoch týždňov v Thajsku absolvoval masáží asi viac, ako je zdravé a prospešné.

Keď prídete do masážneho salónu ako skupinka 5 kamarátov, ktorá si prišla dať pred spaním masáž nôh a krku, u nás by to vyzeralo ako priepustka z nejakej liečebne. V Thajsku vcelku normálny večer.

Pred tým, ako som sa vybral starým známym golfovým vozíkom smerom „vaňa a posteľ“, ma Amp a Carlos oslovili s myšlienkou, či by som si nasledujúci deň ráno nechcel privstať, že ma vezmú na východ slnka. Vtedy sa vo mne ozval dobrodružný duch mladíckej nerozvážnosti a do 5 sekúnd som súhlasil. Možno by som trochu viac zaváhal, keby som sa bol spýtal predtým, čo to presne znamená. Vstávať o pol piatej ráno je pre mňa výzva, aj keď som oddýchnutý a doma. Žiaľ, už sa nedalo cúvnuť. Ak som dni predtým upadol do ríše snov rýchlo, tak v tento večer to bolo „ultra“ rýchlo. Predstava spánku na ani nie 5 hodín mi pomohla zaspať v priebehu niekoľkých sekúnd. 4:30 som zatváral dvere svojho domčeka a tentokrát, aby som sa prebral, som využil služby svojich nôh a vyšliapal som si kopec k recepcii a parkovisku. Tu ma už čakali vysmiaty Carlos a Amp v terénnom aute neurčitej značky, farby, roku výroby , či nájazdu kilometrov. Zo špiny a použitia auta sa dalo predpokladať že to nebude novinka roka 2018 a že si toto vozidlo už čo to zažilo v kopcovitej džungli.

Sedím na zadnom sedadle a nesnažím sa ani predstierať, že sa nebojím alebo že viem kam ideme. Teda vlastne viem. Smerom do kopca, väčšinou do prava, občas doľava. Keď sa asfaltová cesta zmení na poľnú, respektíve lesnú a zo zeme sa začnú vynárať pod kolesami korene stromov, obrovské kamene a občas nejaká tá pol metrová diera, zároveň sa začína meniť aj sklon stúpania. Tí z vás, ktorí by tipovali, že cesta začala stúpať ešte strmšie, by si tipovali nesprávne. Cesta totižto podľa môjho pocitu na zadnom sedadle stúpala viac menej kolmo smerom hore. Občas na 4 kolesách občas na troch, občas som mal pocit že na jednom. Karlos, ktorému patril džíp, mal úsmev od ucha k uchu a opakoval tých niekoľko anglických slov, ktoré vedel: „Dangerous, very good a motocross-motocross.“ Nie je to úplne kombinácia slov, ktoré by mi vtedy pridali na spokojnosti a dôvere v jeho schopnosti, ale keďže veľa možností mi neostávalo, odovzdane som sa držal všetkého, čo som mal po ruke a v duchu som si dosť úprimne spytoval svedomie. Po asi hodine, na psychiku relaxačnej jazdy, sme zastali. Kým sa nevypol motor auta som mal pocit, že je to preto, že už sa nedá ísť strmšie a toto je bod, kedy sa naše auto prevráti a začne padať nadol. Avšak o chvíľku ma Amp vypustil vysmiaty od ucha k uchu z auta von, že už musíme isť peši, lebo že autom to ďalej nejde. Chvalabohu, pomyslím si a v jemne rozplývajúcej sa nočnej tme poslušne nasledujem Ampa a Carlosa. Do 10 minút chôdze po úzkom chodníčku medzi hustým porastom odrazu zastavujeme na malej čistinke. Dobre, že som išiel posledný, lebo to mohla byť moja posledná túra v živote. Okrem veľkej sochy nejakého budhistického mnícha sa totižto na malej čistinka nachádzalo ešte pár ostrých kameňov a trsov trávy. A potom už nič. Možno niekoľko sto metrov smerom nadol. Skvelý výhľad, ale pocitovo som sa cítil nebezpečnejšie, ako keď som stál na Gerlachovskom štíte. Orosené kamene a tráva nie sú pre mňa práve najbezpečnejšie podložie. Keď som videl, ako Carlos poskakuje z kameňa na kameň, vravím si, že šoféruje ešte celkom zodpovedne a bezpečne.

Akokoľvek, už začínalo svitať. Aspoň podľa hodiniek, keďže nad Chiang Mai, smerom kde malo vyjsť slnko, bolo vidieť iba obrovský mrak, za ktorým sa dalo tušiť vychádzajúce slnko. Po pol hodine čakania a ľutovania ranného spánku sme sa nakoniec rozhodli neriskovať ďalej naše životy na krehkej kamennej plošinke a radšej si dať niekde v údolí kávu. Ako inak, kávu DI BOSCo. Cesta za svetla a smerom dole mi prišla trochu bezpečnejšia, aj keď v mnoho podobná rannému výstupu. Úsmevy, „motocross-motocross“ a skúšanie limitu prevrátenia nášho auta. Neskôr som v aute zažil aj nebezpečnejšie jazdy – napríklad v Keni – ale v tomto momente si dobre pamätám, že som si bol celkom istý, že som doteraz jazdil iba bezpečne.

Vychod slnka v spoločnosti Ampa a KarlosaPohľad z kopca na údolie pri východe slnka

Zišli sme do malej dedinky pod kopcom, ktorý sme ráno dobili ešte pred východom slnka a išli sme rovno na trh. Ospalé ráno, jemná hmla, Predajné stánky oblepené z každej strany igelitom a všelijako pozväzované dohromady. Vcelku chladné ráno, akoby vystrihnuté z reportáže National geographic o dedine na konci sveta. Zaujímavé je, že Karlos tu každého pozná. Možno je to jeho neutíchajúcim úsmevom alebo menšou mierou hanby, ale všade za zastavíme, prehodíme pár slov a ideme ďalej. U jednej starej pani si kupujeme pečené zemiaky a bataty napichnuté na paličke - raňajky, ktorým sa nedalo odolať. Druhé kolo raňajok si dávame ako inak, u Carlosových kamarátov a sú to obrovské palacinky plnené papájou a banánmi - zo stromu za palacinkárňou samozrejme. Šikovnejší obchodníci si postavili svoje predajné stánky zo strany, kde sa strmo zvažuje svah a tak majú z okna na dosah všetko potrebné na obživu i predaj. Čo ma celkom prekvapilo, že palacinky – fakt dobré palacinky – nám pripravila mladá vysmiata pani, ktorej manžel sedel ďalej v kúte ich obchodíku s dieťaťom na rukách a raňajkoval. Zdalo sa mi tam niečo divné, až kým som si neuvedomil, že v strede predajne majú rozložený malý stan, v ktorom ako mi neskôr vysvetlili, normálne aj bývajú. Ráno sa zobudia a hneď, ako vykročia zo stanu, sú za predajným pultom. Vtedy som zacítil až trochu vďačnosti, že môžem dochádzať do práce a mám tak aspoň akú-takú psychohygienu a že občas postáť v zápche nie je asi tak zlé.

Posledná zastávka na trhovisku patrila samozrejme káve. Drevená búdka s chatrnými dverami, na sedenie odrezané pníky.... a vnútri na pulte tri kávové mlynčeky a trojpákový kávovar ???.. Kapučíno po palacinke som dostal do šupky z Avokáda, z ktorého sme na cestu dostali parádny ovocný šalát.  Neskutočné kontrasty. Kávový nadšenec si vyteperil do tejto horskej dedinky kávovar, aký nemajú u nás v Bratislave ani v niektorých kaviarňach v centre mesta a spravil mi kapučíno s obrázkom – rozetou, za aké by sa nemusel hanbiť nejeden barista na baristickej súťaži. Neskutočné. Bio-eko „šálka“ z avokádovej šupky ako kdesi v centre Sydney či v San Franciscu. Tento pánko chodí pravidelne na školnia do školiaceho centra DI BOSCo k Paisanovi a zanietene dvíha kávovú kultúru v kopcovitej oblasti severného Thajska. Moje predchádzajúce odhodlanie budovať vytrvalo hodnotný projekt dostalo poriadnu sprchu. Toto je odhodlanie a vytrvalosť. Toto sú ľudia s ktorými chceme pracovať a vďaka ktorým nás baví práca s kávou. Toto je pre mňa asi najextrémnejšia pobočka DI BOSCo frančízy s najlepšou kávou a výhľadom na svete. Ste srdečne pozvaní.

Zvyšok dňa strávime cestovaním po podobných dedinkách a farmách kvetov, čaju a kávy v blízkom okolí vrcholkov kopcov. Všade kam sa človek pozrie, vidí zelené more, niekoľko sto kilometrov strmej džungle, zaujímavých a veselých ľudí a chutnej kávy. Miesta, ktoré aj v 21. storočí čakajú na to, aby boli objavené, vychutnané a zažité. Miesta, ktoré si však zaslúžia byť ocenené a chránené. Tieto miesta, ľudí a príbehy chceme prinášať v DI BOSCo projekte v káve z Thajska. V čase, keď píšem tieto riadky a spomínam si na intenzívny čas v Thajsku, je niekde v strede indického oceána na ceste do Európy prvá paleta zelenej kávy. Kávy, ktorá v sebe obsahuje celé toto dobrodružstvo a ešte omnoho viac. Po viac ako roku príprav, testovania, komunikácie a pol roku vybavovanie papierov a komunikovania s úradmi, sme mohli naložiť v Bangkoku na loď pilotnú kávu z Thajska pre našich európskych zákazníkov a partnerov. Máte sa na čo tešiť. Na nové zážitky, fotky, nápady, kávy a priateľstvá. Pozývame Vás stať sa súčasťou DI BOSCo projektu aj vďaka káve a naším priateľom a partnerom v Thajsku.

Účinkovali:

Paisan, Amp, Karlos, zamestnanci projektu DI BOSCo a ja,  

 

Peťo Kováč

IMG_0017Turistika v okolí Mae Rim

 IMG_0107S členmi tímu projektu DI BOSCo

 

IMG_0007Dozrievanie kávových čerešní

IMG_0145Vychutnávam šálok kapučína s výhľadom na džunglu

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie