Prvé rande s kolumbijskou džungľou alebo prečo si v pralese zaobstarať repelent

Auuuu! Jau! Och!.... ďalší a znova. Bolestivé uhryznutia od mravcov veľkých ako 50-centovka. Každé obnažené miesto na ľudskom tele je pre nich príležitosť precvičiť si ústrojenstvo hryzenia. Auuu! Ale veď na nohách mám dlhé nohavice!!! Zdá sa, že to samo o sebe týmto nevraživým mravcom z kolumbijskej džungle veľmi neprekáža. Volím ústup. Im nehám čas vychladnúť a odísť z kopy nasekaných a prehnitých pňov kávovníka a ja vyháňam posledných bojovníkov zo všetkých zákutí mojich nohavíc. V tomto prípade treba konať rýchlo, keďže uštipnutie na ruke sa nejako vydržať dá, no oblasti spod nohavíc by mohli reagovať citlivejšie.

Carlos a José sa len smejú a s uznanlivo ľútostivým úškrnom mi hovoria, že niekde by tu mohli mať aj rukavice. Po hodine je auto plne naložené a ja si s pocitom zadosťučinenia, ale aj pálivej bolesti potieram ruky tajnou indiánskou kombináciou listov trávy a stromov, aby som zmiernil následky súboja s prírodou. Vcelku vydarená časť dňa, od ktorej by som odišiel aj s úsmevom, keby niet poslednej Carlosovej poznámky, že sme mali šťastie, nakoľko v tej kope nebol nijaký had. To vraj býva nebezpečné....

b8176dcf-5057-40a2-82d0-cbd284fbac60jpg

 

Láska občas bolí, ale že by bolela aj láska ku káve, to som ešte v lietadle do Bogoty nemohol tušiť. Asi po týždni v nádhernom meste Medellín sme sa s kamarátom a kávovým nadšencom - volajme ho napríklad Viktor - vydali na organickú kávovú farmu nášho (už teraz) kamaráta Carlosa Edgara Diáza. Jeho farma Santa Maria leží niekoľko minút jazdy džípom alebo 30 minút ustrašenej chôdze džungľou od mestečka Cachipay. Neviem, či sa Cachipay dá nazvať mestečkom, v niečom ho aj pripomína, ale skôr sa jedná o takú väčšiu dedinu, ktorá leží severne od Bogoty v preslávenom kávovom regióne Cundinamarca. Dostať sa tam je pomerne jednoduché: niekoľko tisíc kilometrov lietadlom a potom už len dve- tri hodiny nočnej jazdy v hmle s Carlosom, ktorý šoféruje viac srdcom ako očami a rukami. Navyše Carlos pozná všelijaké zaujímavé miesta cestou na jeho farmu, kde vždy rád otestuje a ponamáha tlmiče svojho džípu. Ako spomienka to znie spoza notebooku vcelku fajn, ale ten pocit, keď odrazu niekto, koho poznáte sotva dve hodiny strhne volant dolu kopcom do džungle nie je úplne to, čo by ste niekomu závideli.

Akokoľvek, dorazili sme na farmu (fincu) Santa Maria, kde sme chceli vidieť, akým spôsobom a akú kávu Carlos pestuje, aby sme mohli započať našu spoluprácu. Keďže myšlienka nášho Direct trade je v celku jednoduchá a Santa Maria nie je veľká farma (asi 15 ton produkcie kávy ročne), naplánovali sme si aj malý workshop. Jeden deň sme venovali práci na organickej kávovej plantáži kdesi v pralese Kolumbie. Romantika? Na prvé počutie asi aj áno, na prvé odskúšanie už veľmi nie.

Prvý dojem z farmy? Veľa veľkých a nervóznych psov. Druhý dojem? Dobre, že tam tí psy vlastne sú a otázka znie, či ich je vôbec dosť. Byť v džungli v noci a za tmy, to človeku dobre padne, keď je s takou menšou svorkou psov kamarát.

Carlos nás vovádza do malého domčeka. Celú farmu tvorí niekoľko budov zvláštne poprepájaných a ich štruktúra dáva ako taký zmysel až za denného svetla. Vstupujeme teda dverami do malej izbičky s dvomi poschodovými posteľami, gaučom od Carlosovej babičky a miestnosťou, ktorá pripomína WC, sprchu a chodbu zároveň. Keďže je oddelená len chabým závesom, rátam tento priestor ako 1- izbový. Celkom uťahaný ďakujeme za odvoz a chystáme sa spať. Dvere, okná, sieťky, všetko čo sa dá, treba zavrieť. Ak by to šlo, tak aj prikrývky na posteliach. Keď Viktor nadvihne tú svoju nonšalantným spôsobom, odkráča spod nej niekoľko menších, stredných aj väčších druhov hmyzu. Takýto druh spánku je potom taký dobrodružnejší a celú noc máte dilemu, či je lepšie spať pod alebo nad prikrývkou.

18a21c07-c341-4f23-9884-56bc7dd859a7jpg

 

Zhasíname. Stíchneme a vtedy si uvedomíme, že žiadne ticho okolo nás nie je. Najviac, kedy človek pocíti že je v džungli je za tmy a ticha. Vtedy je počuť ako džungľa šumí. Prvých 5 minút je to nepríjemné, potom trocha strašidelné, ale keď ste v tom momente, že práve zaspávate, je to neskutočne príjemný zvuk. Niečo ako šum mora. Akurát, že je to hmyz, opice a zvuky, ktoré počujete na druhej strane zemegule prvýkrát. Ešteže máme svoju svorku psov.

A nastala noc a ráno druhý deň. Tmu vystriedalo svetlo, nočný šum sa zmenil na denný a tak sme sa vychystali aj my. Len čo sme vyšli von z dverí na akési nádvorie – priestranstvo ktoré z troch strán obklopovali budovy farmy, zjavil sa pred nami nízky Kolumbijčan s mačetou v rukách. V tej chvíli som si spomenul na všetky horory a seriály či filmy s tématikou smrti v džungli a v mojich predstavách som objavil ďalší scenár možného konca môjho života. Lenže čosi mi tu z mojej “filmovej” skúsenosti nesedelo. Ten človek sa celý čas usmieval. Buď je teda psychicky veľmi labilný (čo celú našu situáciu ešte zhorší) alebo by mohol byť priateľský. Nasmeroval mačetu smerom k našim hlavám, čo znova len prehĺbilo môj strach a nedôveru. Keďže sa jeho úsmev nemenil, prizrel som sa lepšie na jeho mačetu a na jej konci zbadal malého čierneho škorpióna. V tejto chvíli som objavil nový rozmer výrazu zmiešané pocity. Na jednej strane super, neskončíme naše životy pod ostrím mačety, na druhej strane tu zrejme voľne pobehujú malé roztomilé a nebezpečné škorpióny.

IMG_0634JPG   Ráno po zobudení
 

José, lebo tak sa volal tento chlapík s mačetou s neutíchajúcim úsmevom na perách, odhodil škorpióna do neďalekých kríkov a potom sa otočil a zmizol medzi stromami. O 10 minút bol už naspäť a niesol čerstvé mandarínky, pomaranče, banány a platany. To už je iná reč, pomyslel som si. O ďalších 10 minút sme už spokojne popíjali ultra čerstvý, pomarančovo mandarínkový džús a jedli opekané banány, platany, fazuľu a ryžu. Áno, ryžu na raňajky. A slepačiu polievku plnú koriandru. Mohlo by sa zdať, že som si zo stresu z toho rána pomýlil obed s raňajkami, ale toto bola zjavne štandardná alebo dokonca slávnostná verzia raňajok v tejto časti sveta.

ce58e918-004e-4408-be84-8698111181cbjpgZberač  Libardo Señama

IMG_0699JPG
Raňajky či vlastne obed!?
 

Keďže sme neprišli len jesť a spať, po raňajkách sme sa s Carlosom vydali objavovať jeho farmu. Zobral nás na južnú časť, ktorá susedí s malým potôčikom a je v celkom strmom kopci. Asi som sa zabudol zmieniť, ale v tejto časti Kolumbie je vlastne všetko do kopca alebo z kopca. Jediná rovinka bolo parkovisko pred farmou a príjazdová cesta, ktorá sa vinula po hrebeni mierneho kopca, na ktorého oboch stranách bola Carlosova farma. V Kolumbii neexistuje veľmi kolobeh ročných období. Je tu v závislosti od nadmorskej výšky väčšinu roka niečo medzi naším letom a jarou, celkom dosť tu prší a stále niečo kvitne alebo dozrieva. Výnimkou nie je ani kávovník. Na jednom strome môžete nájsť naraz kvet, aj dozretý plod – kávovú čerešňu. Carlos nám vysvetlil, ako sa počíta vek kávovníka podľa množstva jednotlivých poschodí bočných konárikov a následne ich rozkonárenia a rozvinutia do lístkov. Tiež sme si vypočuli, pre mňa trochu alchymistickú teóriu toho, ako jednotlivé rastliny v okolí kávovníka ovplyvňujú chuť samotnej kávy vo vašej šálke. Ovocná a svieža chuť vzoriek, ktoré sme si priniesli k nám na Slovensko mi však o mesiac neskôr pripomenula veľké množstvo citrusov na Carlosovej farme.

Citrusy a hmyz. Tak by som charakterizoval túto časť na južnom svahu. Pavúky veľké skoro ako dlaň na nás zvedavo pozerali z porastu, ktorým sme sa okolo potoka pohybovali. Na južnom svahu nás čakalo viac slnka, viac citrusov a menej priestoru. V tejto časti má Carlos kávu nasadenú oveľa hustejšie. Hlavne odrodu Colombia a Cayunda. Carlos nám hrdo ukázal aj miesto kde sa zo starých kávovníkov a ostatného bioodpadu stáva hnojivo pre nové kávovníky a uzatvára sa tak kolobeh organickej plantáže. Zjednodušene na farmu nevchádza a nevychádza nič okrem ľudí a kávových zŕn. Zberači a Carlos prídu a zelené zrno odchádza do celého sveta robiť ľuďom radosť. Všetko ostatné ostáva na farme a vracia sa v rôznych podobách do prírody, aby tak ostal zachovaný kolobeh živín. Táto romantická predstava avšak nie úplne presne odráža množstvo prácneho spracovania bio odpadu a jeho postupné nahnívanie až do stavu jemného hnojiva.

IMG-20181116-WA0016jpg
Bohatstvo a plody kolumbijskej džungle I.

IMG_0654JPG
Bohatstvo a plody kolumbijskej džungle II.
 

Počas obhliadky južného svahu sme našli zopár koní a somára, ktorí sa nenútene pásli na malej čistinke pri ďalšom potôčiku. Ako si tak prechádzame pomedzi kávovníky – tam kde je to možné, zbadáme, ako sa v určitom mieste vrcholky kávových stromčekov ohýbajú a nakláňajú. Vietor nefúka a medvede tu snáď nežijú, takže moja zvedavosť je na prasknutie. Odrazu spomedzi stromov vyjde neurčité stvorenie. Malé, chudé, zahalené od hlavy po päty, celé od lístia. Nebyť dvoch prívetivých ľudských očí vykúkajúcich spod šatky, dlho by mi trvalo, kým by som určil živočíšny druh. 

Je to zberač Libardo Señama ktorý na Carlosovej farme pracuje už skoro 20 rokov. Šesť dní v týždni okrem nedele. Každé ráno, ešte za tmy kráča peši 45 minút na farmu, aby tam 8-12 hodín, podľa sezóny, oberal kávu. Potom ešte 45 minút peši k jeho domu a ďalší deň znova. Keď vidíte rýchle prsty tohto odborníka na kávu, ako s jednoduchosťou ohýba jednotlivé kávové konáriky a s absolútnou istotou vyberá po jednej dozreté a zdravé kávové čerešne, pocítite určitú bázeň. Do jednej šálky kávy sa tých zrniek u nás zomelie celkom dosť. A každé z nich, ktoré pochádza z tohto kúsku Kolumbie, je s láskou a precíznosťou ručne odrhnuté, umyté, vytriedené od nečistôt, fermentované, ošúpané, vysušené, znova ošúpané, zabalené a posielané na praženie niekoľko tisíc kilometrov cez džungľu, oceán a diaľnice, až do nažhavených pražičiek na kávu. Potom do mlynčeka, páky kávovaru a šálky, až na náš stôl doma, či za stolom v kaviarni. Veľakrát som o tomto celom kolobehu počul a čítal, ale až keď som si na vlastné oči a hlavne ruky vyskúšal, aké to je oberať kávu, pochopil som, koľko úsilia a pokusov stojí za dobrou šálkou kávy. Od tohto momentu stretnutia s Libardom a vyskúšania si zberu kávy vlastnými rukami mám pocit, že som si začal vážiť každé jedno zrnko. Keď mi náhodou nejaké spadne na zem, nepozerám sa naňho ako na odpad či špinu, ktorú treba pozametať, ale na hodnotnú súčasť príbehu, ktorý Vám rozprávam. Je to ako kniha, kde sa zapisuje celý tento príbeh. Príbeh pôvodu, krajiny, práce, ľudí, cesty, spracovania, chute a prípravy. Myslím, že pitie dobrej a čerstvej kávy by svojím spôsobom mohlo byť prirovnaním k čítaniu dobrej knihy. Každá šálka v sebe ukrýva tento úchvatný príbeh.

IMG_0686JPGVýsledok ručnej, ľudskej práce zabalenej vo vreciach

Ešteže sme celkom vážení hostia a dostaneme teda aj obed s obedňajšou prestávkou od práce. Carlos nás doviedol naspäť k Maribell. My si pochutnávame v princípe na podobnom kúsku jedla ako sme mali na raňajky, akurát že je tu viac mäsa, ktorého pôvodcov sa snažím identifikovať na farmárskej časti dvora, kde sa to len tak hmýri životom. Zrejme sliepky alebo niečo, čo predtým malo na sebe perie. Po dobrom obede dostávame ako inak šálku kávy. Filtrovaná, horúca a s príchuťou. Neviem to úplne popísať a možno je to trochu dané mojou únavou z cesty a práce alebo mojím nadšením z tohto miesta, ale tá káva má v sebe chuť tohto miesta. Trochu ovocnosti, trochu čerstvého vzduchu, trochu dobrodružstva. Nie je to úplne popis, ktorý si prečítate na krabičke našich káv...predsa len chuť dobrodružstva máme každý inú, ale chuť tejto kávy priam zosobňuje miesto a ľudí, ktorí nám ju vypestovali a pripravili. Keď budete mať najbližšie v ruke šálku kávy, skúste na chvíľku zavrieť oči a okrem chute čokolády či kvetov ruží, pohľadať v jej chuti aj lásku a tvrdú prácu, rovníkové slnko, vlhkosť džungle či úsmev farmára. Verte mi, to všetko je tam.

Po obednajšom krátkom oddychu sme ešte preskúmali zvyšok farmy, pozreli si priestor na sušenie kávy, prezreli sklad zelenej kávy, vyskúšali si kávovú „vejačku“ a stihli ešte jeden po-obedný fresh džús z nie úplne zrelých, ale o to viac osviežujúcich mandarínok.

Carlos ocenil náš záujem a chuť do práce tým, že nám okolo štvrtej poobede dal voľno. Možno to bolo tým, že sa ponáhľal na nejaké stretnutie do Bogoty alebo vedel že bude pršať. S Viktorom sme si povedali, že by sme sa niekde išli prejsť. Len čo sme vyšli za bránu farmy, odbočili sme opačným smerom ako je Cachipay. Trochu ponaťahovať nohy a pozrieť nejakých susedov. Asi po 10 minútach chôdze sme zistili, že všade je len zeleň, psy a ako možno vedel Carlos – dážď. Kto by to bol býval povedal... Trochu namrzení, celkom mokrí a nie veľmi oddýchnutí sme sa vrátili nazad. O 10 minút sme mali suché oblečenie a modrú oblohu. Neskutočné, ako rýchlo sa tu vie zmeniť počasie.

Keďže nás tento smer na výpravu nejako neoslnil a ostával už len jeden, ktorým sa dalo vydať po hrebeni, náš cieľ bol jasný. Ideme na pivo do mestečka Cachipay. Stihli sme ho vidieť len krátko a za tmy, tak prečo nie. Do pol hodiny ležérnej chôdze po miestami aj asfaltovej ceste sme dorazili do Cahipay. Celé mesto, ako vlastne všetko, je postavené na kopci. Námestie pred kostolom, kde je aj polícia a väčšina krčiem síce poskytuje akú takú rovinu, ale inak sa ide hore alebo dole. Iná možnosť tu proste nie je.  

V Cachipay sme zažili tú pravú atmosféru kolumbijskej ospalej vidieckej pohostinnosti. Posedávajúc na ulici pred krčmou ubehnú dve tri hodiny ako voda. Z pozorovania miestnej atmosféry a koštovania dobrého pivka nás vytrhlo až slnko, ktoré si neúprosne išlo oddýchnuť a pripraviť sa na ďalší deň. V poslednom obchodíku sme ešte stihli zameniť niekoľko pesos za plnú tašku fľaškového a vydali sme sa späť. Lenže ako? Cestou tam nám svietilo slnko. Cestou nazad sme znovu a zas zistili, že v džungli verejné osvetlenie nie je. A ten mesiac, akokoľvek krásny z námestia v Cachipay, nám bol medzi vysokými stromami nie veľmi nápomocný. Našťastie sme mali telefóny nabité a tak sme sa vydali na nevyhnutný pochod tmavou džungľou. V jednej ruke telefón, v druhej taška s pivom a ako si teraz poradiť s tým, kde to treba odbočiť? Z lesnej cesty sa na hlavnú odbočuje za svetla celkom ľahko. Opačne a za tmy to nie je úplne jednoznačná voľba. Keďže sme boli dvaja, morálka sa dala udržať povzbudzovaním a odbočenie sme rozhodli demokraticky – asi to bude tu a keď nie snáď sa vrátime. To nám asi celkom vyšlo. Čo nám nevyšlo, bola zatvorená brána a svorka psov, ktorá akosi zabudla od rána kto je kamarát. Našťastie José mal toľko ostražitosti a rozumu, že nezaspal, kým sa dvaja gringos nevrátia z krčmy. To bolo radosti, keď psy pochopili, že sa vlastne poznáme a keď José zbadal, čo vykladáme na stôl z igelitky.

Dojedli sme, čo bolo z obeda a podelili sa o pivo, ktoré sme zvládli priniesť. Perfektný večer so svorkou psov pri nohách, popíjajúc pivo a debatujúc s Josém z pralesa, aké to je v Európe, koľko tu čo stojí a koľko zarábame. Predtým, než sme išli spať, nám José celkom rád a v princípe dosť triezvo sľúbil, že kedykoľvek sa vie zbaliť a za našu minimálku prísť pracovať na Slovensko aj s celou rodinou. Tá časť o nákladoch úmerných príjmom, sa zdá nebola pre Josého dôležitá:-)

Druhá noc už prebehla pokojnejšie, ako prvá. Aj vďaka tomu, že hmyz v našom ubytovaní sa nám zdal menší a neškodenejší, aj vďaka tomu, že sme večeru zapili, sme po intenzívnom dni zaspali vcelku rýchlo.

Raňajky, káva, pozdraviť svorku psov a znova úchvatné pohľady na okolité kopce zarastené do zelených šiat dažďového pralesa. Na takúto rutinu by sa dalo časom zvyknúť. Dnes na obed príde Carlos pre nás a ideme spolu do Bogoty. Chceli sme ale ešte okrem práce niečo vidieť, tak José prišiel s nápadom ísť sa pozrieť k rieke. Prečo nie, povedali sme si. „Prečo nie“ má asi 1000 odpovedí po tom, čo sa k tej rieke vyberiete, ale predtým to znova znie ako jeden super dobrodružný nápad. Stretávame sa o 5 minút a ideme. O 5 minút sedím na stoličke na nádvorí farmy don Carlosa a znova na mňa vyskočí ninja José s mačetou v rukách, od hlavy po päty zabalený do košele, trička, šatky, klobúka… Pozerám, či sme sa pochopili, keďže ja mám nohavice a tričko. Predsa len, tých 25 až 30 stupňov a vlhkosť sa mi zdajú adekvátne na takýto outfit. José však zjavne vie o výlete k rieke viac ako my a viac ako nám povedal. Mačeta je vlastne celkom štandardná výbava, kamkoľvek sa okrem cesty chcete vydať. Vydávame sa jedným z dvoch možných smerov a teda dole kopcom. Sklon kopca prevyšuje klesanie z Kriváňa vo Vysokých Tatrách s jediným rozdielom – že tu nejdeme po skalnatom chodníku, ale po rozmočenej hline. Keď prídeme na hranicu farmy, vstupujeme do džungle. Táto hranica sa spozná aj bez plotu a tabuľky celkom jednoducho. Končí sa husto zarastená kávovníková časť a začína ešte hustejšie zarastená časť džungle s vysokými stromami, lianami a rastlinami všetkých rozmerov, druhov farieb a vôní. A hmyzu, aby som bol presný. Hneď po dvoch metroch pochopíme, prečo robil José takého mača s tou mačetou. Naobliekaný José nám presekáva cestu a my sa valíme dole kopcom. Mám pocit, že tadiaľ pred nami ešte nikto nikdy nešiel, ale José s úsmevom jemu vlastným odpovedá, že pred dvoma týždňami tu bol pozrieť. Po dvoch týždňoch sa vieme k rieke dostať znova len mačetou. Keď dorazíme k rieke, hneď je vidieť, že je to trochu iná rieka ako u nás. Niečo medzi dedinskou riečkou v „Hornej dolnej“ a tatranským potokom po výdatnom lejaku. Päť metrov tichej zátoky, potom zopár balvanov ako spod Kežmarského štítu, kaskáda, vodopád a znova trochu pokojnej vody. Okolo rieky veľmi strmý a zeleňou zarastený svah. V tomto momente chápem všetky útrapy Julesa Verneho a jemu podobných dobrodruhov z mojich detských kníh, ktorým pohyb po džungli trval dlhé týždne a mesiace.


IMG_1839JPGÚsek kľudnejšej časti rieky

Čo by sme to boli za prieskumníkov, keby sme odmietli vyskúšať vodu. Po tom, čo sme úspešne zachránili najmladšie šteňa našej psej svorky pred utopením, sme našli smerom proti prúdu trochu pokojnejšiu vodu pod menším vodopádom a už som tam. Neskutočne studená voda, ktorá sa nemá kvôli rýchlosti a tieňu kde a kedy ohriať,  skoro zastavila moje rozohriate srdce.

Táto chvíľka nemá chybu. Psy, José, Viktor, Maribell a ja na mieste, kde ťažko povedať, či vôbec vkročila ľudská noha. Studená voda. Nad nami obrovské stromy, zvuky vodopádu a džungle…. Pár dní som ešte toto kúpanie v studenej vode cítil na svojom pokašliavaní, ale stálo to za to. Vrelo odporúčam.

Po návrate do toho istého kopca, akým sme zišli dole, sme zistili, že je čas obeda a don Carlos je už so svojím džípom naspäť a pripravený nás vyzdvihnúť. Dáme si ešte všetci spolu obed, pobalíme tých pár vecí, čo máme so sebou a lúčime sa s farmou a jej osadenstvom. Psy toto lúčenie zvládajú najlepšie. Nakladáme veci, sadáme do auta, posledné zakývanie a farma nám mizne medzi stromami popri ceste smerom na Cachipay a Bogotu. Cestou v aute, unavený, plný zážitkov a očakávania, čo nás teraz čaká v Bogote, uvažujem nad tým, že za kávou, s ktorou chcem pracovať, sú ľudia a miesta, ktoré sú dych berúce, nebezpečné a očarujúce. A presne takto sa mi to páči a presne toto by som Vám chcel povedať. Káva je neskutočne krásna a existuje okolo nej akoby samostatný vesmír. Cez jej históriu, cestu po celom svete skrz tisícročia ľudskej histórie, až do šálok k nám domov. Myslím, že my konzumenti, ako aj producenti ako don Carlos a José si zaslúžia poznať sa a vedieť, že ich káva spája fascinujúce príbehy. Cestou do Bogoty mi hlavou blúdia myšlienky, čo ďalej, kam sa vydať potom, ako prenesiem cez hranice vzorky, ktoré si nesiem, ako ich budem pražiť a čo na to všetko povedia ľudia - zákazníci, pre ktorých to všetko chceme robiť.

47381921_265055430839081_7655346040488329216_ojpg

zľava: Ja, Don Carlos Edgar Diaz,  José Paez,   Maribell Paez,   Libardo Seňama

 

Verím, že nás spolu čaká ešte zaujímavá cesta a ďalšie dobrodružstvá, ale to už je iný príbeh, ktorý ma čaká 12 hodín v budúcnosti na druhej strane zemegule…..



Účinkovali:

José Paez, Maribell Paez, Don Carlos Edgar Diaz, Libardo Seňama, 5x pes - nie čistokrvný, Viktor a ja,  

 

Peťo Kováč

 

Prihláste sa prosím znovu

Ospravedlňujeme sa, ale Váš CSRF token pravdepodobne vypršal. Aby sme mohli Vašu bezpečnosť udržať na čo najvyššej úrovni, potrebujeme, aby ste sa znovu prihlásili.

Ďakujeme za pochopenie.

Prihlásenie